Otázka, či je dna dedičná, patrí medzi najčastejšie otázky ľudí, ktorí majú v rodine príbuzného s týmto ochorením. Odpoveď nie je úplne jednoduchá. Moderné medicínske výskumy ukazujú, že dna nie je priamo dedičná choroba v klasickom zmysle slova,ale genetika zohráva významnú úlohu v predispozícii k jej vzniku. Inými slovami – nezdedíte samotnú chorobu, ale môžete zdediť biologické mechanizmy, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť jej vzniku.
Ako silno je dna geneticky podmienená
Viaceré epidemiologické a genetické štúdie ukazujú, že genetika môže vysvetliť približne 40 – 70 % variability hladiny kyseliny močovej v krvi. To znamená, že dedičné faktory zohrávajú významnú úlohu v tom, či má človek predispozíciu k hyperurikémii (zvýšenej hladine kyseliny močovej).
Tento záver potvrdila napríklad štúdia: https://www.nature.com/articles/s42003-019-0339-0
Táto rozsiahla genetická analýza identifikovala viacero génov, ktoré priamo ovplyvňujú:
- transport kyseliny močovej v obličkách,
- jej vylučovanie močom,
- jej spätné vstrebávanie do krvi.
Výsledkom bolo zistenie, že genetické varianty v určitých transportných génoch výrazne zvyšujú riziko hyperurikémie aj samotnej dny.
Gény, ktoré najčastejšie zvyšujú riziko dny
Dedičnosť dny nie je o jednom „géne pre dnu“. Ide o komplexnú súhru viacerých génov, ktoré ovládajú transportéry kyseliny močovej v obličkách a črevách.
1. Gén SLC2A9
Jedným z najdôležitejších genetických faktorov je gén SLC2A9, ktorý kóduje transportný proteín zodpovedný za pohyb kyseliny močovej medzi krvou a bunkami.
Štúdia: https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC7465009/
Štúdia zistila, že určité genetické varianty tohto génu môžu:
- zvyšovať hladinu kyseliny močovej,
- znižovať schopnosť obličiek ju vylučovať,
- výrazne zvyšovať riziko rozvoja dny.
U niektorých populácií môže tento gén vysvetliť až 5 – 10 % variability hladiny kyseliny močovej, čo je na genetický faktor veľmi vysoký podiel.
2. Gén ABCG2
Druhým veľmi dôležitým génom je ABCG2, ktorý ovplyvňuje transport kyseliny močovej cez bunkové membrány.
Význam tejto mutácie potvrdila štúdia: https://www.nature.com/articles/srep02014
Výsledky ukázali, že mutácie v géne ABCG2:
- znižujú schopnosť tela vylučovať kyselinu močovú,
- spôsobujú jej hromadenie v krvi,
- výrazne zvyšujú riziko vzniku dny už v mladšom veku.
Vedci dokonca označili tento gén za jeden z hlavných genetických faktorov dny, pričom niektoré varianty môžu zvýšiť riziko ochorenia až niekoľkonásobne.
3. Gén URAT1 (SLC22A12)
Ďalším významným génom je SLC22A12, ktorý kóduje transportér URAT1 v obličkách.
Význam tohto transportéra opísala štúdia: https://www.sciencedirect.com/topics/biochemistry-genetics-and-molecular-biology/slc22a12
URAT1 má zásadnú úlohu v:
- spätnom vstrebávaní kyseliny močovej z moču späť do krvi,
- regulácii jej hladiny v organizme.
Niektoré genetické varianty vedú k tomu, že obličky reabsorbujú príliš veľa kyseliny močovej, čím sa zvyšuje riziko hyperurikémie a následne dny.
Rodinný výskyt dny
Genetická predispozícia sa najlepšie ukazuje pri sledovaní výskytu dny v rodinách.
Významná štúdia: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/24265412/
Štúdia zistila, že:
- ak má dna jeden rodič, riziko u potomka je výrazne vyššie
- ak má dna súrodenec, riziko sa môže zvýšiť až približne dvojnásobne
- genetické faktory vysvetľujú významnú časť rodinného výskytu ochorenia.
Výskumníci zároveň zdôraznili, že rodinné prostredie (strava, životný štýl) sa často kombinuje s genetickými faktormi, čo môže riziko ešte viac zvyšovať.
Dedičnosť vs. životný štýl
Dôležité je pochopiť, že genetika sama o sebe dnu nespôsobuje. Väčšina ľudí s genetickou predispozíciou ochorenie nikdy nedostane, pokiaľ sa nepridajú ďalšie faktory, ako napríklad:
- strava bohatá na puríny,
- nadváha a obezita,
- alkohol (najmä pivo),
- chronické ochorenia obličiek,
- metabolický syndróm,
- niektoré lieky (napr. diuretiká).
Genetika teda vytvára predispozíciu, ale samotná dna vzniká kombináciou genetických a environmentálnych faktorov.
Môže sa dna objaviť aj bez rodinnej anamnézy?
Dna sa môže objaviť aj u ľudí, ktorí vo svojej rodine nemajú žiadneho príbuzného s týmto ochorením. Hoci genetika zohráva pri vzniku dny významnú úlohu, nejde o ochorenie, ktoré by sa dedilo priamo a nevyhnutne z generácie na generáciu. V mnohých prípadoch sa stáva, že genetická predispozícia je pomerne slabá alebo zostáva skrytá a prejaví sa až v kombinácii s ďalšími faktormi.
Dôležitú úlohu zohrávajú práve vyššie spomenuté faktory. Z tohto dôvodu môže dna vzniknúť bez jasného rodinného výskytu. Genetika síce môže pravdepodobnosť ochorenia zvýšiť, no vo väčšine prípadov ide o výsledok kombinácie genetických predispozícií a environmentálnych faktorov.
Kto má geneticky vyššie riziko dny?
Existujú však skupiny ľudí, u ktorých je genetické riziko vzniku dny výraznejšie. Ide najmä o osoby, ktoré majú v rodine blízkeho príbuzného s týmto ochorením, napríklad rodiča alebo súrodenca. Rodinný výskyt naznačuje, že členovia rodiny môžu zdieľať genetické varianty ovplyvňujúce metabolizmus kyseliny močovej, čo zvyšuje pravdepodobnosť rozvoja ochorenia.
Zvýšené genetické riziko sa predpokladá aj v prípadoch, keď sa dna objavuje vo viacerých generáciách jednej rodiny. Takýto opakovaný výskyt môže naznačovať prítomnosť genetických faktorov, ktoré ovplyvňujú schopnosť organizmu regulovať hladinu kyseliny močovej alebo jej vylučovanie obličkami.
Silnejší genetický podiel sa často pozoruje aj u ľudí, u ktorých sa dna objaví v mladšom veku, napríklad pred štyridsiatym rokom života. Skorý nástup ochorenia býva v mnohých prípadoch spojený s genetickými variantmi, ktoré výraznejšie ovplyvňujú metabolizmus kyseliny močovej.
Zhrnutie: Je dna dedičná?
Najpresnejšia odpoveď z pohľadu vedy je:
- dna nie je priamo dedičná choroba,
- dedičná je však predispozícia k zvýšenej hladine kyseliny močovej.
Genetické varianty v génoch ako SLC2A9, ABCG2 alebo SLC22A12 môžu výrazne ovplyvniť metabolizmus kyseliny močovej a tým zvýšiť riziko rozvoja dny. Skutočný vznik ochorenia však zvyčajne závisí od kombinácie genetických faktorov a životného štýlu.
Preto ani pri silnej rodinnej anamnéze nie je dna nevyhnutná – genetické riziko možno do veľkej miery ovplyvniť správnymi preventívnymi opatreniami.